TAJOMNÉ MIESTA TURCA – Prvýkrát v „diere“

Značky: , ,

Od detstva sa potulujem po Veľkej Fatre. Obdivujem mohutnú krásu jej vápencových brál, bizarné skalné veže a vežičky, výhľady z končiarov, hlboké kaňony. No celé roky dráždi moju zvedavosť aj vedomie, že toto pohorie neponúka svoju krásu iba na povrchu, ale veľa nevídaných tajomstiev a prekvapení ukrýva i vo svojom podzemí. Množstvo jaskýň a jaskyniek je ešte neobjavených. Ale sú aj také, ktoré už našli, pravidelne navštevujú a skúmajú jaskyniari. Patria medzi nich aj členovia Jaskyniarskeho klubu Speleo Turiec. Náhoda ma po rokoch opäť priviedla k Jožkovi Haránimu. Keď som sa dozvedel, že sa dlho aktívne venuje jaskyniarstvu, moja zvedavosť a túžba nazrieť Fatre pod sukňu sa zrazu mohla stať realitou. Jožko ma priviedol do partie jaskyniarov a ja som dostal šancu nazrieť pod zem.

Prvýkrát ma so sebou zobral Paľko Hanula do jaskyne, ktorú chlapci označujú názvom Žiarna 3. Že to nebude prechádzka ružovou záhradou, som si uvedomil už pri výstupe po prudkom svahu od auta ku vchodu do jaskyne. Batoh s požičanou kombinézou, čižmami, fotoaparátom, čelovkami a zásobou vody ma ťahal k zemi, novučičká prilba mi lietala okolo hlavy, padala na oči, zakrývala výhľad… K jaskyni som sa vydriapal s vypätím síl. Keď som sa spamätal, obliekol a obul si vynesenú výstroj, pobrali sme sa dnu. Po pár metroch od vstupu, moju naivnú predstavu, že po jaskyni sa budem prechádzať ako po Harmaneckej, či aspoň tak ako po Mažarnej, vystriedala krutá realita. Po pár metroch sme už liezli po štyroch a potom plazením vpred. O malú chvíľu som zistil načo mám prilbu. Všetky nárazy a škrabance od ostrých skalných výčnelkov, ktoré zachytávala, by bez nej končili na mojej hlave.

Nikdy som netrpel klaustrofóbiou ale keď som sa súkal dopredu otvorom iba o pár centimetrov širším ako moja telesná schránka v ramenách, chytala ma panika, ťažko sa mi dýchalo a oblieval ma pot. Všetko som prekonával len vďaka Paľkovým pokynom, ako sa zvrtnúť, kde sa chytiť, o čo zaprieť…Terén bol vlhký a mazľavý. Obdivoval som ho ako ľahko a bravúrne sa pohybuje v prostredí, ktoré bolo pre mňa extrémne ťažkým. Postupne sme sa dostávali do menších, či väčších podzemných siení. Pri svetle čeloviek sme mohli obdivovať rôznorodú výzdobu jaskyne. Pokúšal som sa ju zachytiť fotoaparátom, ale vôbec som nevedel aký bude výsledok, pretože v takomto prostredí a v úplnej tme som ešte nikdy nefotografoval. Okrem radosti, že môžem na vlastné oči vidieť to, čo málokto, najsilnejšími pocitmi boli bázeň a rešpekt pred silou prírody, ktorá toto všetko vytvorila. A určite aj strach. Nechcel by som v tom hrobovom tichu a bez svetla, ostať v temnote sám. Priznám sa, že keď sme sa na spiatočnej ceste opäť šťastne vyštverali po klzkých stenách, presúkali sa úzkymi štrbinami a vynorili sa na dennom svetle, poriadne sa mi uľavilo. Ale nič nie je zadarmo. Námaha a strach boli cenou za to, že som mohol nazrieť do tajomného útrobia pohoria, ktoré mám tak rád.

watermarked-IMG_9787

Ján Farský

foto: autor

 

/ 2950 Articles

Red

One Comment

  1. Milan

    Paľo, pekne si to napísal. Keď si tak spomínam, pred mnohými rokmi som takéto pocity eufórie prežíval aj ja. Začínal som v Oblastnej skupine Blatnica a jaskyne Veľkej Fatry sa stali pre mňa miestom, kam som sa rád vracal a vybíjal si adrenalín. Tak to iste prežívaš aj ty – z tvojich riadkov to priam vyviera. A ešte keď sa ti podarí nejaký objav do panenských podzemných priestorov, to budeš inakšie výskať. Zažil som pocit objaviteľa na vlastnej koži, prajem to každému zanietenému jaskyniarovi, ktorým si aj ty. Držím ti palce, nech sa ti s tvojimi kamarátmi pod zemou darí. Stále ver tomu, že k objavu už nie je ďaleko.

    Odpovedať

Pridať príspevok

Your email address will never be published or shared and required fields are marked with an asterisk (*).