POZÝVAME VÁS NA VÝSTAVU

Značky: , , , , , ,

pozvanka_Simko-page-001 (3)

Názov výstavy: Ivan Šimko (1914 – 2014) …vidíte život

Usporiadateľ: Turčianska galéria v Martine a Žilinský samosprávny kraj

Miesto konania: Turčianska galéria, Daxnerova 2, 036 01 Martin

Priestory: Výstavné priestory na II. poschodí TG

Vernisáž: 24.4.2014 o 17.00 hod.

Trvanie výstavy: 24. 4. – 29. 6. 2014

Autor koncepcie a kurátorka výstavy: PhDr. Jarmila Kováčová

Ivan Šimko (1914 – 2014) …vidíte život

Najnovší výstavný projekt Turčianskej galérie je venovaný 100-ročnému nedožitému jubileu martinského maliara Ivana Šimku. Vystavená kolekcia autorových prác pochádza z majetku Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, Turčianskej galérie v Martine a súkromného majetku. Život a tvorbu Ivana Šimku predstaví výstava v jej vývinových premenách, ktoré autor rozvíjal viac ako 60 rokov. Ide o výstavnú retrospektívu so zámerom predstaviť od ranej po ostatnú etapu jeho tvorby. Dominantnú časť výstavy predstavuje výber z maliarskej tvorby s akcentom na krajinomaľbu. Tiež predstaví výber z kresbovej, ilustrátorskej a monumentálno-dekoratívnej tvorby.
Ivan Šimko študoval na krajinárskej špeciálke prof. O. Nejedlého AVU v Prahe (1938 -39), v r. 1939 -40 pokračoval na oddelení kreslenia a maľby u prof. J. Mudrocha na Vysokej škole technickej v Bratislave a v r. 1940 -1944 na figurálnej špeciálke AVU vo Viedni. Od r. 1944 až do r. 2008 žil a tvoril v Martine.

PRÍLOHA: DIELO IVANA ŠIMKA

Život a dnes už uzavretá tvorba Ivana Šimku sú nerozlučne späté s Martinom a pôvabným koloritom prírodných scenérií Turca, obklopeného masívmi Malej a veľkej Fatry. V ňom našiel inšpiráciu pre svoju kresliarsku a maliarsku tvorbu na viac ako 60 rokov. Do Martina prišiel späť po štúdiách v Prahe a Viedni, aby sa začlenil do umeleckého prostredia mesta, a naplnil tak svoje tvorivé plány, ktorou cestou sa vybrať. Autorov blízky vzťah k prírode prirodzene vymedzil a definoval tematické a motivické okruhy jeho tvorby, predovšetkým tej krajinárskej. Zručnosti v tomto smere získal na počas štúdií v Prahe u majstra krajinárskej tvorby profesora Otakara Nejedlého. Po rozpade 1. ČSR odišiel Ivan Šimko do Bratislavy, aby sa zdokonalil vo figurálnom umení. Pedagogické a umelecké pôsobenie J. Mudrocha malo zrejmý vplyv nielen na tvorbu I. Šimku, ale na celú formujúcu sa generáciu výtvarných umelcov (Generácia 1909 a 1919), ktorých spája nová koncepcia vizuality, tematického a výrazového registra. Štúdium figurálnej maľby dovŕšil v rokoch 1940 – 1944 na Akadémii výtvarných umení u prof. C. Fahringera vo Viedni. Spolu s ním študovali vo Viedni aj V. Chmel, J. Šturdík a ďalší nádejní slovenskí výtvarníci. Po návrate do Martina v r. 1944 sa jeho názor na estetiku výtvarného obrazu priklonil na stranu tých umelcov, ktorí vo svojej tvorbe preferovali tradičnejšie pevné uchopenie tvarov so „zjednodušujúcou líniou, čo umožnilo lepšie vystavať osnovu obrazu a docieliť celkovú harmonizáciou prejavu“ . 1 K racionálnemu názoru výtvarnej konštrukcie obrazu a deklarovaniu , nadväzujúcich na odkaz zakladateľskej generácie slovenskej výtvarnej moderny, pomohli aj priateľské stretnutia I. Šimku s M. A. Bazovským, M. Benkom a ďalšími martinskými umelcami. Presvedčenie o potrebe definovať výtvarné dielo ako štylizovaný, ale zrozumiteľný prepis konkrétnej reality jeho tvorcu, dovŕšil členstvom v skupine Trojštít.
Ešte počas rokov štúdií I. Šimku vo Viedni vznikli štúdie ženských aktov, paralelne dopĺňané o civilisticko-poetické kresbové záznamy zachytávajúce žánrové výjavy zo študentského prostredia, prímestské štvrte a portréty. Zvlášť intenzívne sa venoval tvorbe portrétov svojich blízkych. V tomto období vznikla celá séria jeho portrétov venovaným žene svojho srdca, ktorú si priviedol do Martina z Viedne. Portrétnej tvorbe sa však I. Šimko už koncom 40. rokov programovo vzdal, s výnimkou vzácnej príležitosti portrétovať svoje deti. Počas štúdií, i tesne potom, ako sa I. Šimko usadil v Martine, sa zachovali kresbové štúdie a skice z rodného Martina a jeho okolia. Morfológiu krajiny študoval v nespočetných pohľadoch a výrazových akcentoch pozorným okom prieskumníka a zároveň obdivovateľa jej premennej krásy. Najskôr v subtílnych maliarskych technikách (akvarel, tempera), ktorými dokázal zachytiť i jemné nuansy krajinárskeho terénu, o niečo neskôr i technikou oleja, ktorej sa venoval do konca svojej tvorby. Pozoruhodným zostáva, že napriek mäkkým maliarskym technikám a komorných formátov, zostala celá plejáda takýchto malieb presvedčivým dôkazom Šimkovho talentu. Primárne však o tom vypovedá nespočetné množstvo skíc a kresbových štúdií, ktoré svojou kvalitou často predstihli aj ich realizáciu v maľbe. Tzv. mokré akvarely, ale i tempery datované do 40.- 50. r. 20. st. patria k tomu najlepšiemu, čo vytvoril. (Hruškov mlyn, Lysec, Pred tehelňou, Pohľad z ateliéru, Krajina pred búrkou, Krajina s Magurou a i.) Podmanivým spôsobom vystihol atmosféru krajiny a miest, ktoré v sebe ukrývajú raison d’etre našej existencie, i bytostnú túžbu a potrebou žiť v dôverne známom prostredí domova. Ivan Šimko sa rozhodol, že jeho domovom i za cenu mnohých existenčných ťažkostí a ďalších výziev spojených s nástupom socializmu, zostane Martin. Tu žil so svojou početnou rodinou, v prostredí, ktoré tak miloval. Kresba štetcom patrila k silným prednostiam Ivana Šimka. Predovšetkým pre majstrovsky zvládnuté línii, ktorá vytvára rytmus krajinárskych horizontov najmä rodného Turca.
Ivan Šimko poznal hodnotu dokumentárneho záznamu zobrazených štvrtí a krajinných úsekov a s obľubou tvrdil, že raz budú tvoriť jeho diela súčasť histórie mesta nielen pre svoje estetické kvality, ale aj pre ich dobový a autentický záznam. Neúnavne skicoval a v ateliéri maľoval miesta, ktoré zanikli aj vďaka budovateľskému úsiliu režimu. Nenávratne sa stratili v čase dôverne známe domky za Turcom i stará tehelňa a spolu s nimi pokojné zákutia starého Martina po druhej sv. vojne nahradil budovateľský ruch poznačený víziou lepšej a spravodlivejšej spoločnosti. Vysoké komíny starých fabrík nahradili nové priemyselné „veduty“ obkolesené novými výrobnými halami ťažkého strojárenstva, nevynímajúc rastúce uniformné bytové sídliská. To všetko videl a zachytil v tej či onej maliarskej podobe Ivan Šimko. Stal sa tak naraz dobrovoľným dokumentátorom odchádzajúcej i prichádzajúcej doby. Vrúcny a hlboký vzťah autora k svojmu mestu a jeho okoliu sa stal konštantou, ktorú nenarušili ani zestetizované ideologické dogmy obdobia sorely v 50. rokoch 20. st., ktoré maliarsky reflektoval s plným nasadením aj on.
K osobitej štylizácii maliarskeho prejavu Ivan Šimko postupne dospieval v 60. – 80. rokoch 20. st., i keď v prípade dvoch desaťročí bol tento tvorivý proces premiestnený do iného ako maliarskeho druhu umeleckej činnosti, do ktorej autor investoval čas i energiu. Ivan Šimko sa intenzívne začal venovať monumentálno-dekoratívnym realizáciám, ktoré popri výtvarnom riešení potrebovali rovnako remeselnú zručnosť a technologické znalosti o spôsobe ich realizácie. Vznikali tak mnohé exteriérové a interiérové monumentálne realizácie ako spoločenské objednávky pre výtvarné dekorácie nových budov. Aj dnes sa niektoré z nich v Martine zachovali, i keď časť z nich v neúplnej podobe (Mestské kúpalisko Martin, ŠD LF Jeseniovej univerzity, SZŠ T. Zanovita a i.). Ďalšie však zub času, a rovnako i nové majetkové pomery v spoločnosti, jednoducho zničili.
I v spomínaných rokoch sa Ivan Šimko venoval voľnej maliarskej komornej tvorbe, i keď ho spoločenské objednávky a práca vo Zväze slovenských výtvarných umelcov zamestnávali. Napriek všetkým iným povinnostiam vznikali v 60. rokoch komorné olejomaľby, temer výlučne krajinky z Turca, ktoré definuje posun v technike maľovania olejom a formálneho tvaroslovia. Krajinky z tohto obdobia sú koloristicky výraznejšie tvoriace perspektívu, ilúziu hĺbok a výšin, rovnako tak uvoľnené ťahy štetcom maľby rytmizujú a harmonizujú zároveň. Detail postupne stráca na význame a do popredia vystupuje atmosféra vyžarujúca z diela. Motívy z maliarskych miniatúr sa objavujú aj na neskorších väčších formátoch, ku ktorým sa autor vrátil koncom 70. a v 80. rokoch 20. st. Niektoré z krajinárskych a mestských motívov sa objavovali v rôznych variantách v Šimkových maľbách viac ako 40 rokov. Postupne však získavali nový význam a autor do nich ukryl posolstvo. Tento rozmer jeho tvorby však prišiel v závere a mal skôr symbolický odkaz.
V 70. – 80. rokoch sa Ivan Šimko hlási k umeniu socialistického realizmu, ktoré spracoval do série angažovaných malieb (Zakladanie JRD, JRD Zlatý klas, Výstavba haly a pod.) Po dlhej dobe sa dostáva do jeho človek, kde sa mu však iba výnimočne pridelil rolu protagonistu. Opäť je pre I. Šimku dôležitejšia krajina, v ktorej sa „prevratné“ spoločenské zmeny diali.
Po usporiadaní výstavy v SSG v Banskej Bystrici (1985) sa Ivan Šimko odmlčal. Opäť zmobilizoval svoje sily až v r. 1994, kedy mu k životnému jubileu (80 rokov) usporiadala retrospektívnu výstavu domovská galéria v Martine. Opäť začal maľovať na konci 90. rokov 20. st., kedy sa pripravoval s novým prívalom síl na plánovanú jubilejnú výstavu k dožitým narodeninám (2004). Napriek veľkému vzopätiu síl ostali jeho plány nezrealizované. V ostatnom období sa Ivan Šimko výtvarne spracoval niekoľko námetov čerpajúcich z pôvodnej slovenskej ľudovej slovesnosti. Objavili sa akési vizionárske baladicko-poetické obrazy ako reakcia na novodobé praktiky v spoločnosti, ktoré však maliarsky aj pre pokročilý vek autora nedosahovali úroveň jeho krajinárskych a žánrových malieb z predchádzajúcich období a predstavujú marginálnu časť jeho celoživotnej tvorby. Zato však predstavujú pokus o iný pokus obraznej štylizácie, ktorému nechýba istá dávka irónie a humoru súčasne. (Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Sudičky, A či tanec na rozlúčku?) Vzácnu a konečnú epizódu Ivana Šimku predstavuje séria komorných malieb z horného Turca, presnejšie z Budiša, s ktorým maliar celkom „splynul“. Nielen pre vrúcny vzťah ku krajine v jeho okolí, ale aj pre včely, ktoré tam choval. Autorove slová dopovedajú oblúkom príbeh dlhého života človeka a umelca takto: „Keď sa dívate na včely, na ich pohyb, let – vidíte život. A to vám zostáva…“2 Ivan Šimko žil rád, lebo videl život…

Martin, apríl 2014
Jarmila Kováčová

Literatúra:
1. Zora Rusinová: Slovenská moderna pod tlakom dvoch totalít 1939 – 1960, s. 30. In: Umenie 20. storočia, SNG Bratsilava, 2000
2. Z rozhovoru Ivana Šimku so Zuzanou Bukovskou pre NŽT, 24.mája 1994, s. 4

/ 175 Articles

Ján Farský

Pridať príspevok

Your email address will never be published or shared and required fields are marked with an asterisk (*).